utorok 25. augusta 2015

Nová Trstená - kus Horniakov na Dolnej Zemi III.

Majerčania a Dulovčania Majerčanov s Dulovčanmi spája nielen doteraz nespevnená poľná cesta, ale predovšetkým škola a viera. V dulovskom kostole mali roky starého kostolníka, ktorý mal tuším amputovanú alebo minimálne krivú nohu, lebo ťažko chodil. Volal sa Jonáš. O ňom sa traduje táto príhoda kedysi zo šesťdesiatych rokov. Do kostola prišli mladé dievčatá, ktoré sa vzadu v jednom kuse chichúňali. Starého Jonáša to už prestalo baviť počúvať, tak k nim vybehol a vraví: „No čo sa smejete jak staré kozy, čo ste došli omšu odbavovati alebo sa smáti".

Krížom cez pole sú Dulovce z majera asi 2 km a stále je tam iba poľná cesta, ktorú teraz už využívajú iba poľnohospodárske stroje. Noha pešieho alebo cyklista tadiaľ prejde už len zriedka a osobné auto ešte zriedkavejšie. Od čias vzniku Novej Trstenej, prakticky až do začiatku šesťdesiatych rokov tam však deti chodili do školy a veriaci do kostola. Piatok-sviatok, blato, sucho, mráz, ba ani snehová metelica či záveje neboli pre deti ani veriacich prekážkou, ktorú by pri ceste za svojim cieľom nezdolali.

K typickým majerčanom patrili:

Janko
večne usmiaty autor obnovenej zvonice a prístrešku pred domom smútku. Na úsmeve mu možno pridával aj strieborný predný zub, ktorý mu bolo vidno vždy, keď otvoril ústa. Slávnym sa stal už v šesťdesiatych rokoch, kedy vyhral na majeri prvé auto. Kúpil si lós za desať korún a dostal auto. Mnohí majerčania mu možno v duchu aj závideli. Jeho maslovožltá Škoda 1000 MB, bola tuším prvým autom na majeri a jej číslo KN 09-69 si pamätám dodnes. Janko bol dobrosrdečný starý mládenec a na svojom aute zviezol každého, kto ho poprosil. Vozil ľudí, najmä študentov k vlaku do Hurbanova, ale i deti, či ženy do kostola. Aj v štyridsiatke mal mladícky výzor. Náramne som sa pobavil, keď som kedysi v sedemdesiatych rokoch v Smene objavil článok o „mladom talentovanom zväzákovi z Novej Trstenej". Už vtedy sa venoval rezbárstvu, v ktorom vynikal. Ale keďže bol ten istý ročník narodenia ako moja mama, v sedemdesiatych rokoch už mal okolo štyridsiatky, teda nebol už najmladší a zväzákom tiež nebol. Ale to komunistické noviny napísať nemohli. A keby vedeli, že je pobožný, asi by o ňom nenapísali ani čiarku.

Šimon
Ak mal niekto na majeri v šesťdesiatych rokoch strednú školu, už patril medzi vzdelanejších majerčanov. A Šimon ju mal. Robil na STS (strojno-traktorovej stanici) v Hurbanove „rastlinolekára", vyznal sa v postrekoch a pestovaní viniča, i iných rastlín. Majerčanom často radil, ako majú striekať stromy a sadiť planty papriky, či očkovať stromy. Mal jednu z najpočetnejších rodín na majeri - osem detí.

Mikuláš
„amerikánec", ktorý ešte aj v osemdesiatke jazdil na bicykli. Jeho hliníkové blatníky a hrubé plášte na oboch kolesách si pamätám dodnes. Mal taký aj môj starý otec. Mikuláš zomrel tuším 86-ročný a tradovalo sa o ňom, že deti učí anglické nadávky. Jeho žena Vinca bola s našou Kačou veľká kamarátka.

Eduš
bol môj starý otec. Volal sa Eduard, ale všetci ho volali Eduš. Od mladosti mu chýbalo jedno oko, ale s tým zdravým videl často aj to, čo iní dvomi zdravými očami prehliadli. Prakticky až do smrti sa zaujímal o dianie okolo seba a mal rád spoločnosť. Hoci ťažko niesol kolektivizáciu, vzali mu dobytok i stroje, v časoch mojej mladosti k nemu chodievali funkcionári JRD na víno. Možno aj to zohralo svoju úlohu v tom, že dostal do správy jediný majerský telefón. Viac mu nebolo treba, chodil, vybavoval, telefonoval, kde bolo treba a cítil sa ako ryba vo vode. Ako malému chlapcovi mi vždy z Hurbanova nosil vtedy jediný motoristický časopis „Svět  motorů" . Večer vždy zasadol k svojmu obrovskému rádiu, ktoré katastrofálne šušťalo. Vtedy som ešte nevedel, že počúva Slobodnú Európu.

Napriek tomu, že Nová Trstená vždy patrila administratívne do Bohatej alebo neskôr do Hurbanova, k Dulovčanom mali jej obyvatelia akosi bližšie. Možno to bolo preto, že aj Dulovce boli v tých časoch prakticky čisto slovenská dedina, ale možno za tým boli aj iné dôvody. Rodinne a nábožne založení Dulovčania chodili často „na roboty" do majera. Tak sa stalo, že sa do „Margit Pusty" niektoré vydali, iní priženili. Majerčania a Dulovčania si často navzájom zo seba uťahovali, ale vždy to bolo len preto, aby sa druhá strana dobre zabavila, bez cielenej urážky toho druhého. Mentalita „horniakov" s tou dulovskou  často akosi nešla dokopy. Niektorí Dulovčania sa stali priam majerskými maskotmi. Neviem, prečo, ale za menami si dávali maďarské prípony báči a néna. Svoje nárečie si však udržiavali a trvá im to dodnes. Je skutočne typické a niekedy ťažko napodobiteľné. Niektoré slová používajú Dulovčania často. Slovné spojenie „hybaj do pronta" je u nich asi také časté, ako u pražákov „ty vole". Tak im u nás na majeri prischla prezývka „prontoši".

Toto sú ich najtypickejší predstavitelia:

Kalman-báči,
vlastne spisovne Koloman bol známy tým, že keď mal náladu, prešiel po návštevách takmer celý majer. Samozrejme, že mu naliali skoro všade, veď nenaliať návšteve by bol na majeri do neba volajúci hriech. Takže kým prišiel domov, mal čo robiť, aby zvládol nielen cestu, ale niekedy aj bicykel. Bol chorý, bral lieky, veľa piť nemohol, ale symbolicky si chcel dať s každým. Raz mu tie lieky asi začali liezť poriadne na city, veď ich bral roky. Raz tak sedel u nás a vraví môjmu otcovi: „Hát, véš kmoter, neskaj mi móžeš aj naláť, prerušev som léky..." Toho nebolo treba dvakrát prehovárať, tiež mal rád spoločnosť, takže si spolu posedeli a popili niekedy aj zo tri hodiny.

Maryš-néna,
typická dulovská generálka. Príhod, v ktorých hrá hlavnú úlohu je toľko, že by sa o nich dal napísať celý článok. Na Veľkú noc sa kedysi na majeri chodilo oblievať z domu do domu. Maryš-néna mala dve dcéry, takže sa mala čo zvŕtať, aby pohostila všetkých kúpačov. A nielen pohostila, ale im aj niečo dala, ako to na majeri v tých časoch bolo zvykom. Chodili sme traja bratia, ak sa cestou k nám pridali ešte kamaráti, tak sa niekedy stalo, že do domu sa nahrnulo aj zo desať šarvancov naraz, Začali sme na jednom konci okolo šiestej a do ôsmej, kedy sa chodilo do kostola, sme už museli mať absolvovaný celý majer. Raz sa stalo, že sa nás u nej zišla celá guča. Bolo to kedysi v sedemdesiatych rokoch, kedy sa na majeri začali kupovať autá.  A tak nám vraví: „No, véte chlapci, čil vám dám len peť korún, lebo zme kúpeli auto a nesáhajú nám peňáze".

Staršia generácia majerčanov a dulovčanov vedela aj po maďarsky. Raz sa vyššie spomínaný Šimon pri pojazdnej predajni mäsa, ktorá k nám chodila, začal baviť s mäsiarom po maďarsky. A Maryš-néna sa hneď do neho obula: „Hát, očúvaj a Ty nevéš slovenský?"
Moja mama, ktorá stála obďaleč si predtým tiež pýtala mäso po maďarsky, tak Maryš-néne vraví:
„Veď aj ja som hovorila po maďarsky a mňa ste prečo nezahriakli?"
„No, vy ste dójdená, vy móžete...", znela jej odpoveď.

Hoci život na majeri bol v časoch mojej mladosti dosť tvrdý, ľudia sa mali radi, jeden druhého si vážili a vedeli sa aj zabaviť.

Snáď som týmto seriálom trocha vyplnil medzeru, ktorá na internete o našom majeri doteraz bola. A či sa mi to podarilo, nech po

(písané pre blog.sme.sk v r. 2007)
                                                           - K O N I E C -

1 komentár:

  1. Ten, kto dnes číta toto svedectvo, by mal osláviť so mnou a mojou rodinou, pretože to všetko začalo ako vtip pre niektorých ľudí a iní hovorili, že to nie je možné. Volám sa Juraj Kamensky a som z Bratislavy, ale s manželkou sa sťahujem do Chicaga. Som šťastne ženatý s dvoma deťmi a krásnou ženou. Niečo hrozné sa stalo mojej rodine, stratil som prácu a moja žena opustila dom, pretože som sa nemohla starať o seba a o potreby rodiny. a jej deti v tomto konkrétnom okamihu. Podarilo sa mi deväť rokov, žiadna žena, ktorá by ma podporovala, aby som sa o deti dobre starala. Snažím sa poslať testovaciu správu mojej žene, ale ona blokovať ma z rozprávania s ňou sa snažím hovoriť so svojím priateľom a jej rodinnými príslušníkmi, ale stále viem, že by mi mohol pomôcť a ja som bol podanie žiadosti neskôr toľko spoločnosti, ale stále to urobili Nevolajte ma, kým neprišiel verný deň, že nikdy nezabudnem v mojom živote. Keď som sa stretol so starým priateľom môjho, ktorému som vysvetlil všetky moje ťažkosti a povedal mi o skvelom mužovi, ktorý mu pomohol získať dobrú prácu v Coca cola spoločnosť a on mi povedal, že jeho kúzlo koliesko, ale ja som človek, ktorý nikdy neverí v kolieskach kúzla, ale ja som sa rozhodol dať mu vyskúšať a jeho meno je Drosagiede on ma poučil a ukázal mi, čo mám robiť v týchto troch dňoch obed spell.I sledovať všetky pokyny a robiť to, čo ma požiadal, aby som sa dobre. uistil sa, že všetko šlo dobre a moja žena ma opäť uvidí po skvelej práci Drosagiede. Moja žena mi zavolala s nevedomým číslom a ospravedlnila sa mi a povedala mi, že mi naozaj chýba a naše deti a moja žena sa vracajú domov.a po dvoch dňoch Spoločnosť, ktorej som poslala svoj uznávací list, teraz som manažérom spoločnosť Paragon tu v USA. Odporúčam vám, ak máte nejaké problémy, pošlite správu na tento e-mail: {doctorosagiede75@gmail.com} alebo čo mu dáte na +2349014523836 a dostanete najlepší výsledok. Vezmite veci za samozrejmosť a bude vám odobraté. Prajem Vám to najlepšie.

    OdpovedaťOdstrániť